Nad „africkými“ číslami Revue svetovej literatúry

1/2006, 2/2006, 3/2010

RSL 1/2006 Revue svetovej literatúry venovala v poslednom období svoj priestor aj súčasnej africkej literatúre. Frankofónnu Afriku predstavila Martina Šímová, anglofónnu Dobrota Pucherová.
Tematické čísla predstavujú našim čitateľom tvorbu afrických autorov, no kým výber z frankofónnych autorov sa sústredí na literatúru afrického kontinentu, ten anglický otvára väčší priestor autorom afrického pôvodu, žijúcim v Európe a USA.
Všetko je to literatúra silne príbehová, svieža aj bez formálnych inovácií. Jej novosť spočíva v rozprávaní nových príbehov. Ak aj africkí spisovatelia nezostali vo svojej krajine, prežili tam formatívnu časť života, a tak prinášajú odlišný pohľad na Západ, vnímajú ho očami obyvateľov s celkom iným zázemím, ako majú starousadlíci. Hlasy spisovateľov africkej diaspóry upozorňujú na životný pocit miliónov Afričanov medzi nami v Európe či v USA.
Vo frankofónnom čísle ma zaujala poviedka o taxikárovi, ktorý vo všetkom, čo sa deje, vidí božie riadenie — príbeh veriaceho moslima, ktorému pohľad na svet prináša pokoj, temer nepochopiteľný, no o to príťažlivejší pre našu uponáhľanú civilizáciu.
RSL 2/2006 Spisovateľky nazerajú javy islamskej kultúry kritickejšou prizmou osobnej skúsenosti. Na rozdiel od — dnes už klasického — románu Xala Senegalčana Sembene Ousmane, ktorého kritika polygamie má nemilosrdne sarkastický tón, je ich videnie postavenia ženy skôr tragické.
Epištolárny monológ Taký dlhý list dnes už nežijúcej senegalskej autorky čitateľ vníma akoby bol adresovaný jemu osobne. Mariama Ba v ňom rekapituluje svoj život a vzťah k mužovi v priebehu pohrebu, ktorý je nútená zdieľať s mladšou spolumanželkou. Vážne životné situácie sú v tejto kultúre formalizované do takej miery, že sa v ich prežívaní nedá vyhnúť plytkosti a pokrytectvu. Preklad v Revue svetovej literatúry si zachoval sugestívnosť originálu.
Mimoriadne presvedčivá je aj Somálčanka Ayan Hirsí Alí, ktorá sa v bežných reáliách európskej kultúry pohybuje ako v rozprávke — je nimi taká očarená, až si sami začíname pripúšťať ich nesamozrejmosť.
RSL 2/2010 Nigérijčanka Seffi Atta zase ukazuje hrdinku, ktorej chvíľu trvá, kým dospeje k vnútornému rozhodnutiu zapojiť sa do fungujúcej anglickej spoločnosti, keďže skôr než ju skutočne spoznala, pohŕdala ňou. Za fabulou tohto rozprávania možno vidieť aj kritiku súčasného afrického vzdelávania niekedy až prehusteného nekonštruktívnym antikoloniálnym diskurzom.
Próza Nigérijčanky Chiky Unigwe upozorňuje, že pre mnohé čierne ženy má Európa iba jednu pracovnú ponuku — prostitúciu. Mimochodom, Chika Unigwe je krajankou svetoznámeho spisovateľa Chinua Achebe — patrí k národu Ibov, ktorý vyniká rozprávačskou tradíciou a bohatou prózou vo vlastnom jazyku, známou pod názvom Onitcha market literature.
Hoci sa spomínané čísla Revue svetovej literatúry venujú len dielam napísaným v angličtine a francúzštine (pričom, samozrejme, nemôžu pokryť ani túto problematiku), sú v posledných desaťročiach celkom ojedinelým a vzácnym prekladateľským počinom z africkej literatúry. V tejto situácii si ľahko predstavíme, koľko tajomstiev nám ešte skrýva terra incognita lusofónnych autorov afrického pôvodu a autorov píšucich v afrických jazykoch.

Anna A. Hlaváčová

 

Uverejnené so súhlasom autorky.
Poznámka: Jednotlivé čísla sú v obmedzenom počte ešte vždy dostupné v redakcii.